Ovlivněná: část 3

Veľmi zaujímavá poviedka, ktorá vyniká hlavne štýlom písania. To, že píšeš v prítomnom čase je kapitola sama o sebe. Zaslúži si to pochvalu, pretože napísať týmto spôsobom poviedku, nestratiť pri nej pojem o čase a neskákať z minulosti do prítomnosti je niekedy náročnejšie, ako by sa mohlo zdať. Tu je vidieť, že si na písaní dávaš naozaj záležať.

Mám pocit, že sa čitateľa snažíš zakaždým prekvapiť nejakým novým prvkom. Občas to vychádza a občas nie. Na mňa pôsobila táto poviedka zmätočne. Táto kombinácia mne osobne nevyhovovala. Prvky opisu, samotného príbehu a snenia sa vo mne miešali. Nedokážem to presne slovami vystihnúť, ale povedal by som, že táto poviedka dávala čitateľovi viac ako by chcel.

Musím vyzdvihnúť tvoju schopnosť vytvoriť atmosféru príbehu. Je výnimočná jednak tým, že tu žiadny autor ani len podobným štýlom nepíše a a tiež spôsobom, akým čitateľa prevedieš príbehom. Mal som pri čítaní pocit, ako by ma niekto držal za ruku a ukazoval mi, čo chce vidieť on a nie to, čo som chcel vidieť ja. Vždy keď som si vytvoril nejakú predstavu, vsunul si tam svoju vlastnú, ktorá ukázala úplne iný smer.

Budem opisovať pár mojich subjektívnych pocitov, ktoré vo mne vyvolala poviedka. Začnem tým, že ja ako čitateľ (a s tým súvisiace moje preferencie a názory) sú totálne odlišné od tvojich. Moja životná filozofia mi hovorí, že vo všetkom existuje niečo krásne. Že na všetkom sa dá nájsť niečo pozitívne a každá skúsenosť je dobrá skúsenosť. Ty si prišiel s úplným opakom (nemusí to tak byť v skutočnosti - opakujem, sú to moje subjektívne pocity). Príbeh bol chladný, ba priam chladnokrvný. Síce city a pocity hlavnej hrdinky boli opísané, ale cítil som z nich prázdnotu. Jedným slovom by sa to dalo nazvať temnotou. Ani kúsok radosti, pozitívneho myslenia, či vôle bojovať proti zlu. Každý náznak počestnosti, hrdosti a vznešenosti bol nahradený pesimizmom, nebojím sa povedať, že až nihilizmom (aj keď táto poviedka tým trpela najmenej). Chladné opisy, ktoré by mali človeka pohladiť po duši, naopak udierali a mali ešte viac zlomiť. Dokonca aj moja predstava Rill vo mne vyvoláva zavrhnutie. Mal som pocit niečoho odporného, hnusného, do čoho by si väčšina okoloidúcich najradšej kopla.

Obdivujem spôsob, akým si to napísal a ako si ma dokázal vtiahnuť doprostred celého príbehu. Ale ja som tam byť nechcel. Neustále som s tým bojoval a odmietal som prijať to, čo si mi predkladal. Preto som sa asi nedokázal viac zahĺbiť do textu a "vychutnať si ho".

Bolo to fascinujúce (svojou jedinečnosťou), s niekoľkými nedostatkami. Niektoré by sa dali priradiť snahe vytvoriť atmosféru. Možno aj to prelínanie všetkých prvkov príbehu malo spôsobiť onú temnú atmosféru. Preto tvoju poviedku nedokážem poriadne ohodnotiť. Dal som síce 7*, ale keby som sa snažil odargumentovať prečo, pravdepodobne by som sa v tom stratil a k ničomu by to neviedlo. Moje ja by ťa najradšej zavrelo, aby si nemohol písať a ničiť tak môj optimizmus, ktorý ma ako jediný drží pri živote. Naopak, ak by som to mal hodnotiť objektívne (to ale nedokážem), bolo by to hodnotenie spĺňalo tú hranicu 7-8 bodov. A tú som si nakoniec aj zvolil.

Aby však celé moje hodnotenie nevyšlo zle - tá atmosféra príbehu bola adekvátna miestu, kde sa to odohrávalo a možno je to jediná poviedka, ktorá dokáže ponúknuť "skutočný život" sithov. Napriek mojim vnútorným rozporom si myslím, že sa ti to podarilo.

Mám však jednu otázku (vlastne ich je viac): To, čo som sa snažil opísať - je to to, čo si chcel poviedkou vyjadriť? Snažil si sa zamerať na ten chlad, nenávisť, nevôľu? Pripomína mi to čiastočne diela moderny (hlavne Baudelaire - Kvety zla) a čiastočne aj existencializmu či "stratenej generácie" v literatúre. Ich filozofii som nikdy nerozumel a asi nikdy neporozumiem. Ak to nebude príliš osobné (nemienim tým ani nijaký útok, len ma to jednoducho zaujíma), bola toto tvoja inšpirácia? Resp. píšeš všetko takýmto podobným štýlom?

Na záver ti želám veľa šťastia pri ďalšom písaní. Napriek tomu všetkému si prečítam aj ďalšiu časť (aspoň predpokladám, že bude). Ďalej dúfam, že si si môj komentár nevyložil nijak zle. Nestretávam sa s takouto literatúrou zrovna často, čo však neznamená, že ňou opovrhujem. Mile rád sa nechám poučiť.

Je vidět, že si na psaní dáváš záležet, a to je dobře. Co se týče samotného příběhu, je opravdu zajímavý a těším se, jak se bude vyvíjet, a co se stane s naší hlavní hrdinkou. Nicméně jsem se v téhle kapitole místy ztrácela; možná je to tím, že se zde děj odehrává na třech rovinách - přítomnost, halucinace a sen/meditace, které se různě prolínají a je zřejmě příliš těžké je správně vyjádřit, když máš k dispozici pouze přítomný čas. Působí to pak zmateně.
Každopádně musím pochválit tvůj styl psaní - jak již zmíněný neobvyklý přítomný čas, tak i zaměření povídky; není první, která se zabývá Sithy, ale přesto první je. Ukazuje nám jedinečný pohled do sithského života, tu duševní prázdnotu a osamění, nihilistický postoj mysli. Celá povídka pak působí neobvykle depresivně, ale jsem za ni ráda, protože tohle tady ještě nebylo a myslím, že je na místě ti poděkovat, že si něco takového můžeme přečíst.
Držím palce, jen tak dál! :)

Každý z nás může být Jedi. Stačí jen naslouchat Síle...