Hrdina V - Mesto bohov

Poznámka: Na svojej práci si vždy dávam záležať. Niekedy má človek lepšie obdobie - má veľa voľného času, množstvo nápadov a neustále dobrú náladu, ktorá ho sama o sebe motivuje v písaní a zlepšovaní svojich schopností.

Avšak, niekedy príde obdobie, keď sa "nič nedarí". Aj ja, bohužiaľ, zažívam toto obdobie. Veľmi by som si želal, aby sa to neodrazilo v mojej "tvorbe", ale opak je asi pravdou. To však nechám na posúdenie Vám, čitateľom.

Túto poviedku som začal písať už pred zhruba piatimi týždňami a len z nejakej vyššej vôle sa mi ju podarilo dokončiť do takej podoby, aby som nemal chuť vybrať si oči lyžičkou či zlámať si prsty na rukách kvôli príšerne odvedenej práci. Budem dúfať, že kombinácia pasáží "starého" textu s tým "novým" nebude pôsobiť príliš rušivo.

Posledná vec, ktorú nesmiem opomenúť, sú výjavy a obrazy opisované v texte. Jedná sa len o moju predstavu, čo znamená, že sa nemusí zhodovať s tou, ktorá bola prezentovaná vo filmoch, knihách, komiksoch či na internete.

Teraz mi už len zostáva zaželať Vám príjemné čítanie s vierou, že sa tak naozaj stane... PredsaJa

***

Sedel som na okraji rímsy opretý o nevysoký múrik, ktorý sa ťahal po celom obvode záhrad. Podo mnou sa rozprestieral obrovský priestor Chrámu a jemu pridružených budov, námestí a širokých schodísk. Z výšky asi päťdesiatich metrov nad zemou som s jednou nohou spustenou z okraja sledoval, ako sa slnečné lúče odrážajú od skupiny nablýskaných sôch symbolizujúcich starobylosť a veľkoleposť tohto miesta. S pravidelnými rozostupmi lemovali hlavnú cestu do Chrámu a vítali každého návštevníka tým najmajestátnejším spôsobom, aký som si len vedel predstaviť.

Odhrnul som si vlasy z čela, ktoré mi rozfúkal coruscantský vietor. Popíjal som horúci biely čaj a sledoval okolitý ruch, ktorý pôsobil chaoticky a pulzujúco. Napriek tomu vydával akýsi prapodivný rytmus. Pohyby osôb, prelety lodí, verejných transportérov a vznášadiel boli organizované neviditeľnou, tajomnou energiou, ktorá vytvárala jedinečnú atmosféru hlavného mesta.

Bol som uvoľnený a moje vnútro už naďalej neťažila obrovská kamenná guľa, ktorá ma predtým tak usilovne ťahala ku dnu. Sedel som už dobrú hodinu a nerušene sa kochal výhľadom. Po dvoch dňoch od príletu som si konečne vydýchol a zrovnal všetky myšlienky.

V okolí chrámu sa nachádzala predovšetkým nižšia radová zástavba vytvárajúca pravidelné štvorce či obdĺžniky. V pozadí sa však týčili mohutné stavby. Niektoré širšie ako vyššie, iné naopak siahali vysoko do nebies a ich horné podlažia sa strácali v oparoch a slnečných lúčoch.

Svet tu bol inakší. Nútil ma obdivovať ho pre jeho krásu, nenávidieť ho pre jeho podstatu, skláňať sa pred impozantnou históriou, ale aj milovať ho pre jeho jednoduchosť a ľahkosť, s ktorou k životu pristupoval.

Mesto bohov. Na nič iné som myslieť nemohol. Uvažoval som a prechádzal si to v hlave znova a znova. Starí muži, ktorí tak často a s láskou ospevovali svoje ďalekosiahle rodokmene, vždy spomínali na dávne časy. Nie tie, o ktorých by sa dalo dočítať vo verejných knižniciach, úradných databázach či prastarých záznamoch. Ich minulosť siahala tak ďaleko ako život samotný.

Keď som na Coruscant prišiel prvýkrát, považoval som rozprávanie týchto mužov za akúsi smiešnu hru, ktorú hrajú len kvôli pár kreditom a lacnému vínu. Neveril som, že najdôležitejšie miesto galaxie mohlo byť kedysi len obyčajnou kolóniou ľudí bez významu a postavenia. Ľudí naivných, bezbranných, avšak tiež s nekonečnou fantáziou a túžbou dosiahnuť nemysliteľné. Mal som na mysli bytosti, ktoré sa odovzdane nechali viesť božstvom, neviditeľnými rukami osudu, ktoré ich raz ochránilo, inokedy im priviedlo skazu...

Bol to nanajvýš zaujímavý obraz. Mesto postavené na starej viere, desiatky tisíc rokov zmietané v stále rovnakých problémoch večného boja dobra a zla. Odvekej vojny medzi bezprávím a rovnosťou, otroctvom a slobodou, vernosťou a strachom.

Veľké veci sa nikdy nediali náhodou. Skladali sa z mnohých úlomkov, drobných častí, ktoré do seba zapadali ako skladačka. Vojna, bohatstvo, ríša... potrebovali symbol. Coruscant.

Planéta jedného mesta. Postavená z krvi a potu svojich obyvateľov, živená nádejou, ovládaná mocou. Prečo práve Mesto bohov? Odpoveď bola jednoduchšia, než by sa zdalo. Senát.

Ak by existovala nejaká karikatúra boha v podobe osoby, vyzerala by ako priemerný senátor. Bytosť plne si uvedomujúca svoje jedinečné postavenie. Márnotratná, samoľúba, krutá a milujúca všetko, čím by sa dokázala odčleniť od ostatných. Také boli postavy známe z legiend. A taký obraz pretrval.

Či už to bola pravda alebo nie, veril som, že každý si môže nájsť vlastnú odpoveď na svoje otázky. V tých časoch, keď som prišiel o rodinu a ocitol sa v neznámom svete bez domova a priateľov, sa hovorievalo, že Coruscant je miesto, kde sa plnia sny. Kde sa dá žiť lepší život. Odznova. Naplno. Bez strachu zo smrti a nutnosti večného unikania pred krivdou.

Dodnes som si pamätal veľký nápis na jednej zo stien doku, kde som pred šestnástimi rokmi pristál. Tmavou farbou a kostrbatým písmom na ňom bola zachytená veta: „Nemáš prácu? Potrebuješ kredity a slušné bývanie? Vitaj na Coruscante – V meste splnených snov!“

Pod textom sa nachádzal tmavočervenou farbou nakreslený symbol, ktorému som vtedy nerozumel. Ak by som to dnes voľne preložil, znamenal: „Myslené ironicky.“

Ešte pred pár mesiacmi by som sa na svojej naivite schuti zasmial. Ale dnes nie.

Moja vnútorná rovnováha sa náhle rozpadla. Cítil som bolesť a zármutok. Minulosť sa mi prehrávala pred očami a ja som to nedokázal zastaviť. Mal som dojem, že som nič nedokázal. Sklamal som. Bol som len jedna z miliárd bytostí tejto planéty, po ktorej nič nezostane. Bezvýznamná súčasť obrovského celku, bez ktorej by sa tento svet poľahky zaobišiel.

Nemohol som na to ďalej myslieť. Všetky moje idey sa náhle rozplynuli v pare vychádzajúcej z môjho čaju. Prudko som vstal, otočil sa a rýchlym krokom vyrazil k východu zo záhrad, pričom som očami sledoval čaj, ako sa mi vylieva na ruku.
„Toto stojí za ho...“ nedokončil som vetu a napodobnil výraz šokovaných detí v sprievode majstra, ktoré zostali stáť v nemom úžase.
Snažil som sa to nejak urovnať. Napravil som sa, zdvihol hlavu, zatváril sa tak múdro, ako som len vedel a prehlásil: „Aj napriek tomu... si myslím... že by nás mala sprevádzať Sila. Ehm.“

Bez efektu.

V pohybe som sa uklonil a trielil preč.

Zišiel som úzkym schodišťom o dve poschodia nižšie. Ocitol som sa v jednej z mnohých hál, ktorá slúžila ako prostriedok udržiavania vzájomných vzťahov medzi obyvateľmi Chrámu. Popretkávaná desiatkami stĺpov ozdobených jednoduchými sochami a natretá žiarivými lesklými farbami sa ligotala v dennom svetle, ktoré sem bolo privádzané cez obrovské okno na jednom z jej koncov.

Ešte pred pár rokmi bývala plná života. Prechádzali sa tu desiatky rytierov a majstrov Jedi, padawani trénovali svoje schopnosti v Sile a viedli sa dlhé a poučné diskusie. Z optimizmu a dobrej nálady, ktorá tu bola dlhé roky pestovaná, nezostalo nič.

Prešiel som krížom cez celú miestnosť a jediné, čo ma mohlo vyrušiť, boli moje škrípajúce podrážky, ktoré sa lepili na nedávno navoskovanú podlahu.

Dorazil som k štvorici výťahov.

Zviezol som sa až na druhé poschodie, na ktorom sa nachádzala kantína. Od svojho návratu som v nej trávil takmer všetok voľný čas.

Cesta od výťahov k vytúženému cieľu mi zabrala zhruba dve minúty. S rastúcim hladom sa priamoúmerne zvyšovala aj rýchlosť, ktorou som sa pohyboval.

Zastal som pred vysokými oceľovými dverami. Na ovládacom paneli som stisol zelené tlačidlo a s napätím sledoval, ako sa dvere odsúvajú. V neveľkej miestnosti sedelo len zopár osôb. Rozhliadal som sa dookola, potom som však nerušene pristúpil k pultu.

Zreteľne som počul zvuk zaostrovania šošoviek kuchynského droida. Prestal upratovať výdajný pult a venoval svoj pohľad iba mne.
„Pane, musím vás požiadať, aby ste opustili túto miestnosť,“ prehovoril plechovým hlasom droid, „inak budem nútený znovu zavolať chrámovú gardu.“

Zlovestne som sa zahľadel.
„Upozorňujem vás. Dnes ste boli dvakrát stíhaný za napadnutie a pokus o krádež. Ďalší incident by mohol vyvolať súdnu dohru.“
„Odkedy je kuchynský droid expert na právo?!“ ohradil som sa a zaprel rukami o úzky stôl, na ktorom sa nachádzal príbor.

Chvíľu sme na seba hľadeli. Nakoniec som však ustúpil. Žalúdočné kŕče spôsobili môj náhly zvrat v správaní.
„Dobre teda,“ prehovoril som a pustil ruky zo stola, „ja ti sľúbim, že sem už dnes neprídem, a ty mi dáš kúsok z tej peknej ružovučkej šunčičky, ktorú schovávaš pod pultom.“
Pohľad senzorov skĺzol z mojej tváre na oblasť skriniek pod kuchynským stolom.
„Áno. Viem o nej!“ rázne som zvolal.

Kopa súčiastok predo mnou začala hrkotať. Dlhými rukami sa začala zmätene pohybovať tam a späť. Nakoniec sa droid rozhodol a ku mne smeroval tanier plný čerstvej zeleniny a niekoľkých kúskov natenko nakrájanej šunky. Že mi to nenapadlo už ráno!

Cestou k stolu som premýšľal nad tým, či bolo správne takto otvorene klamať. Bolo to síce iba pár skrutiek zapojených do siete, ale aj tak som cítil nepríjemné chvenie. Vedel som, že sa tam večer vrátim. Na znak úcty by som si mal aspoň prehodiť nejaký plášť. A falošné fúzy.

Prechádzal som popri dlhom stole, kde sedeli štyri postavy zahalené v kapucniach. Mlčky popíjali akúsi svetlozelenú tekutinu.

Prešiel som radšej k ďalšiemu stolu. Zvedavé pohľady ma však vystríhali pred akýmkoľvek činom, ktorý by mal s nimi niečo spoločné.

Nakoniec som si sadol do rohu miestnosti. Mal som dobrý výhľad, nik ma svojím hlasitým pregĺganím nevyrušoval a predovšetkým som to mal blízko k toaletám, keby som sa náhodou rozhodol pre osvedčenú techniku „staré von a nové dnu“.

Pri odchode z kantíny som si vymenil veľavravné pohľady s kuchynským personálom. Snažil som sa zatváriť neutrálne, ale časť môjho ja ma v tom okamihu zradila a vytvorila mi na tvári ľahko postrehnuteľný úškrn.

Mal som ešte zhruba hodinu voľného času do začatia zasadania Rady pre riešenie krízovej situácie. Aspoň tak to stálo v informačnej správe, ktorú mi preposlal Ian.

Zišiel som točitým schodiskom ešte o pár poschodí nižšie. Cestou som sledoval, ako sa mení architektúra a výzdoba jednotlivých chodieb, do ktorých som mal možnosť nahliadnuť.

Platilo jednoduché pravidlo: Čím nižšie som šiel, tým bola miestnosť jednoduchšia a hlavne špinavšia. Prvé poschodia ubytovacích zariadení boli známe svojím prepychom. Steny boli odeté do dvoch sýtych farieb, vhodne doplnené obrazmi známych umelcov zobrazujúcich výjavy z vojny alebo meditujúcich Jediov a kde-tu sa nachádzali zdobené fontánky s pitnou vodou. Leštená podlaha z drahého kameňa prineseného z tých najvzdialenejších kútov galaxie bola uprostred zakrytá dlhým červeným kobercom so zlatým lemovaním.

Detaily ubúdali každých pár prejdených metrov. Chodba, na ktorej sa nachádzala moja izbietka, patrila medzi posledné, voľne prístupné priestory Chrámu. Biele steny s červenými pruhmi zívali prázdnotou. Červený koberec a kamennú podlahu nahradila zvláštna svetlohnedá guma, ktorá sa po každom umytí o nejaký ten centimeter scvrkla.

Ešteže sa neumývala tak často.

Priložil som čipovú kartu k snímaču a stlačil tlačidlo. Dvere zatuhli, ale pod návalom mojich prosieb nakoniec povolili. Vstúpil som do malej izby. Uprostred sa nachádzali len farebné vankúšiky a dve poskladané deky, ktoré som každú noc premieňal na posteľ. Úzka nádoba, do ktorej som si ukladal všetky osobné veci, stála opretá o stenu hneď vedľa. Keďže povolenie na prestavbu a vybavenie nábytkom som nedostal, oblečenie som si musel vešať na magnetické úchytky umiestnené v rohoch.

Odišiel by som, keby som tu nebýval zadarmo.

A nedostával teplé jedlo.

Obliekol som si tmavý kabát, ktorý mi končil až pri kolenách, čierne nohavice a vysoké kožené čižmy s remienkovým zapínaním na vonkajšej strane. Myslel som si, že keď už nemôžem byť Jedi, aspoň tak budem vyzerať.

Zapozeral som sa do zrkadla. Rukou som si prešiel po vlasoch a snažil sa im vnútiť konvenčnejší tvar. Nevyšlo to.

Končekmi prstov som sa dotýkal jaziev pod okom. Zranenia, ktoré som utŕžil, sa hojili rýchlym tempom. Po troch rezných ranách zostali len tenké ružové pásiky, ktoré dodávali mojej tvári šarm, väčšiu dôstojnosť a výraz statočnosti. Pôsobil som staršie a skúsenejšie. Možno preto som dostal na obed tú šunku.

Nahlas som si povzdychol a sklonil hlavu. Snažil som sa nemyslieť. Zavrel som oči a striasol zo seba nahromadené napätie.

Bez slova som sa narovnal a znova sa pozrel. V odraze som videl vysokého muža s hnedými, zhruba päť centimetrov dlhými vlasmi, ktoré mal po bokoch vystrihané. Môj pohľad skĺzol na hlboké tmavomodré oči, ktorým sekundoval úzky nos, svetločervené pery a dokonale oholená brada.

Prečo ešte nemám priateľku?

Smeroval som na jedno z najvyšších podlaží. Cesta mi tentokrát zabrala omnoho viac času, keďže pohyb po chodbách bol sťažený narastajúcim ruchom.

Nakoniec som dorazil. Do začiatku zostávalo sotva päť minút. Vstúpil som do kruhovej predsiene presvetlenej obrovskými transparioceľovými oknami. Tvar miestnosti dokonale kopírovali pohodlné červené sedačky s polohovateľnými operadlami. Inak som v nej nič zaujímavé nevidel.

Prešiel som pár metrov a zastal pri bytosti zahalenej v tmavom rúchu, ktorá stála pri dverách.
„Meškáš,“ pozdravil ma svojou typickou vetou Ian.
„To vieš... hustá premávka.“

Postavili sme sa vedľa seba priamo oproti dverám.
„Stručne to zhrniem,“ začal Jedi ešte stále zahľadený do dverí, „keď vstúpime, úctivo sa pokloníš a poctíš pohľadom každého majstra. Žiadny smiech, vrtenie sa ani iné gestá.“
„Hovoríš to, ako keby som tam išiel prvýkrát,“ prehovoril som pokojným hlasom a narážky si nepripúšťal k telu.
„Vzhľadom na to, ako to dopadlo naposledy...“ povzdychol si Ian.
„Och! Nemôžeme na to jednoducho zabudnúť? Aj ten vyšetrovateľ povedal, že mi pár hodín predtým niekto niečo primiešal do vody! To nebol stav, ktorý by som si privodil sám!“ neodpustil som si vysvetlenie.

Dvere sa začali otvárať.

„Rozprávaj len vtedy, ak ťa k tomu sami vyzvú,“ ukončil náš dialóg Ian a dlhým krokom vstúpil.

Neochotne som ho nasledoval.

Podišli sme doprostred miestnosti, v ktorej sa nachádzalo len zopár kresiel. Oproti miestnosti Rady bola znateľne menšia a namiesto kruhového tvaru bola formovaná skôr do elipsy, čo ju predurčovalo pre výsluchy a iné podujatia tohto typu.

Privítalo nás šesť postáv. Majster Plo Koon a neznámy Jedi sa usadili po bokoch hlavného kresla, kde už sedel predsedajúci majster Windu. Ostatné bytosti si sadli bokom ako pozorovatelia.

Ian sa úctivo poklonil a ja som ho so sekundovým omeškaním napodobnil. Pozdravy nám boli opätované jemným pokývaním hlavy so strany predsedajúcich.

Po formálnych pozdravoch a nacvičených formulkách sa debata ubrala priamo k hlavnej téme stretnutia.
„Ako sa vyvíja náš prípad?“ začal Windu a prstami poukázal na Iana.
„Zistili sme niekoľko zásadných informácií, ktoré vniesli trochu svetla do tohto prípadu. Ak dovolíte, zhrnul by som to najpodstatnejšie.“

Predsedajúci majstri sa na seba pozreli a vymenili si pohľady.

Jedi pokračoval vo svojej reči: „Pred dvoma týždňami sa uskutočnili tri incidenty, pri ktorých bolo unesených deväť osôb. Na základe vyšetrovania sme zistili, že sa jednalo o senátora a jeho dve deti, kandidáta na senátora, ktorý dočasne pôsobil ako diplomat pre Otázky Vnútorného okraja, ďalej predsedu mestského zastupiteľstva, dcéru senátora za Dantooine a troch mladých padawanov. Všetky únosy sa udiali v priebehu dňa za sebou a pravdepodobne len prostredníctvom jedného dopravného prostriedku a malej skupiny útočníkov. Nedošlo k žiadnym vedľajším stratám či iným škodám, čo svedčí o dôkladnej príprave a presnom prevedení...“
„Únoscu ste už dostatočne vychválili. Čo ste za ten čas spravili vy?“ spýtal sa neznámy muž v zelenočiernom kabáte, z ktorého záhybov vykúkala len šedivá brada.

Ian si potichu odkašľal. Zostal však stále vzpriamený a plne koncentrovaný na svoj prejav.
„Tak ako to stálo v správe, ktorú som vám poslal už včera... Nové poznatky nás zaviedli na Dantooine. Tam sa nám podarilo zaistiť ďalšie stopy vďaka tu prítomnému Kalovi Sarkinovi, ktorý pôsobil ako náš špión. Jeho statočnosť nás priviedla k osobe menom Gau Rostoni, o ktorej máme vážne dôvody sa domnievať, že stojí za únosmi. Myslíme si, že sa momentálne nachádza na Coruscante. Vyšetrovací tím už pracuje na jeho vystopovaní.“

Jedi sa odmlčal. Cítil som z neho napätie, aké som dovtedy nemal možnosť zažiť.

Majster Windu sa zo svojej ležérnej polohy predklonil, čo bývalo často znakom prichádzajúceho komentára.
„Rada Jedi nemá dôvody pochybovať o vašich schopnostiach, Ian Sekel. Zhodli sme sa však, že váš postup v prípade je vzhľadom na okolnosti až príliš pomalý.“

Nositeľ fialového svetelného meča sa opatrne oprel. Nakoniec sa pomalými pohybmi usadil svojím povestným spôsobom a kontroloval situáciu očami vykúkajúcimi ponad končeky prstov.

Náhle mi venoval pozornosť. Jeho obočie sa zvraštilo a vytváralo vlnivý pohyb. V jeho očiach som však zmenu správania nezbadal. Pôsobili stále rovnako agresívne a kontrolórsky ako na začiatku.

Nevedel som, čo si mám myslieť. Predtým som chcel vykríknuť. Chcel som povedať všetko, čo som mal na jazyku. Zasadanie bolo len formálnou prezentáciou našej degradácie či nebodaj úplného odstúpenia od prípadu.
Nemohol som. Jediné, čo ma zaujímalo, bolo, na čo asi tak ten Jedi myslí.

Ja mám vlasy. On vlasy nemá. Mám ich husté a silné. On vlasy nemá. Moje majú peknú prirodzenú tmavohnedú farbu. On vlasy nemá...

Dosť! Odvrátil som pohľad. Dlhšie trvajúci očný kontakt by ma úplne položil. Cítil som, ako sa mi cudzie myšlienky vkrádajú do tela. Takmer som hmatal pohyb vĺn, ktoré vytváral a ktoré sa mi jednostaj snažili preniknúť do mysle s cieľom ovládnuť ju.

Majster Plo Koon prerušil zdanlivo večné ticho: „Toto zasadanie rozhodlo, že prípad prejde do rúk majstra Windua. Jeho skúsenosti by mohli dopomôcť k rýchlejšiemu vypátraniu a potrestaniu zločincov.“

Všetky oči v miestnosti sa upreli na to jediné dôležité miesto.
„Odteraz mi budete hlásiť každý pohyb, ktorý vykonáte,“ začal novozvolený vyšetrovateľ, „Neskôr budem riadiť operácie priamo z terénu. Nateraz sme skončili. Nech vás Sila sprevádza.“

Vychádzanie z miestnosti sprevádzali hlasité vzdychy. Rezkým krokom som nasledoval Iana, ktorý uháňal, akoby od rána nejedol.

Priateľ, s ktorým som strávil celé svoje detstvo a podstatnú časť svojho života, náhle spomalil a chytil sa rukou o kamenné zábradlie hlavného schodišťa.

Obrátil sa ku mne. S bezduchou prázdnotou v očiach sa na mňa zahľadel.
„Vieš, kde je Zlaté námestie? Buď tam o pol siedmej.“
„No...dobre,“ odpovedal som zaskočený.

Myslel som si, že sa vráti k posledným udalostiam. Že sa otvorí a vyjadrí svoje pocity. To však Jedi jeho kvalít nerobí.
S rukou na jeho ramene a pohybom svojich pier som mu naznačil: „Ian, ak potrebuješ s niečím pomôcť...“
„Nerob si starosti. Želám ti pekný deň,“ prečítal môj zámer. Otočil sa a zbehol schodiskom dole.

Dnes vôbec nemalo zmysel vstávať z postele.