Navždy otrokom: Malý Annie

Tatooine.

Jedna z najnehostinnejších planét v galaxii pokrytá púšťami, pustinami a skalnatými bralami, napriek všetkému však obývateľná. Planéta s bledomodrým modrým nebom bez jediného obláčika obiehajúca okolo dvoch jasne žiariacich sĺnk živiacich sa každučkou molekulou vlahy tohto starého umierajúceho sveta. Miesto, kde absentovala typická zeleň flóry a kde kostru pôvodných živočíchov musel tvoriť zväčša kov, aby tieto tvory s minimálnymi zásobami vody mohli prežiť v päťdesiat stupňových horúčavách.

Nezaujímavá planéta, tak vzdialená od stredu galaxie, že tisíce rokov existujúca Galaktická republika tu nemala žiaden vplyv. Jedinými zákonmi tu boli slová Huttov, nemilosrdných gangsterov, ktorí Tatooine ovládali. Raj pašerákov, kde sa denno-denne prepierali špinavé kredity z celej galaxie, kde každú chvíľu prilietavali lode naložené pašovanými nákladmi návykového korenia – glitterstimu či ryllu – a kde sa v kantínach schádzala tá najväčšia spodina z najšpinavších kútov Vonkajšieho okraja.

Tatooine bol tou poslednou planétou, na ktorej by ste očakávali, že sa tam odohrá jedna z najdôležitejších udalostí v histórii galaxie. Tým posledným svetom, kde by ste čakali narodenie Vyvoleného.

Anakin Skywalker

osud mu však predurčil pád.

34,5 BBY, Tatooine;

Ulice vesmírneho prístavu Mos Espa zívali prázdnotou. Bol čas obeda, kedy intenzita slnečného žiarenia dosahovala maximum. Obyvatelia Tatooinu sa pred horúčavou ukrývali vo svojich skromných príbytkoch a dopriavali si obedňajšiu siestu, obchodníci trávili čas vo svojich podnikoch, kde si prepočítavali svoje zisky a obsluhovali zriedkavých kupcov a vesmírni piloti, pašeráci či nájomní lovci prečkávali nehostinné podmienky v predražených kantínach a krčmičkách, kde dopĺňali svoje telesné tekutiny štamprlíkmi corellianskej brandy. Ešte aj wompské krysy sa zahrabávali pod zem, obrovské banthy sa tlačili do skalnatých jaskýň a ani polointeligentní Jawovia sa neodvažovali vyjsť zo svojich obytných vozov. Takmer všetci na dennej strane planéty sa schovávali pred žiarom oboch tatooinských hviezd...

Malý sedemročný chlapček Anakin Skywalker sedel na nízkom kamennom múriku pred Wattovým obchodom. Starý potrhaný slnečník vrhal tieň na jeho svetlé vlasy a chránil ho pred pálivými lúčmi krutých sĺnk. Na sebe mal bielu tuniku, ktorá bola jediným oblečením, čo vôbec mal.

Nevedel povedať, prečo práve teraz počas najväčšej horúčavy posedával vonku. Možno v kútiku duše dúfal, že si pre neho konečne niekto príde...

Dvere Wattovho obchodu sa otvorili a vyšiel z nich vysoký Twi'lek s modrou pokožkou odetý do čierneho plášťa. V rukách držal širokú kartónoplastovú škatuľu a jeho hlavové chvosty – lekku – sa po každom jeho kroku nervózne zamykali od sústredenia, ako sa snažil odniesť svoj nákup. Keď prechádzal okolo Anakina, ľavou nohou nešťastne zakopol o malý kamenný výčnelok-

Škatuľa mu vyletela z rúk, a točiac sa vo vzduchu vysypávala svoj obsah. Nasledoval mužov tvrdý pád, a potom už len stonanie a škaredé nadávanie. Anakin zoskočil z múrika, pribehol k cudzincovi a už mu podával pomocnú ruku. „Waki mallya kuna chu chu, bukee.“

„Prepáč, chlapče, ale.. ach.. nehovorím po huttsky,“ ospravedlnil sa Twi'lek pričom sa držiac Anakinovej ruky škrabal na nohy. „Každopádne ďakujem.“ Keď vstal, oprášil sa a pozrel sa na malú osobu pred sebou.

„Znamenalo to: dovoľte, aby som vám pomohol, pane,“ objasnil mu Anakin použíjúc už galaktický basik. „Tu, na Tatooine málokto neovláda huttštinu. Bez nej sa tu len ťažko dohovoríte. Predpokladám, že nie ste odtiaľto...“

„Máš pravdu, pochádzam z Coruscantu, a tam človek zase nepočuje inú reč než basik...“ Twi'lek sa zohol a prevrátil škatuľu dole dnom. Stonajúc sa rozhliadol po rozsypanom nákupe: po rozhádzaných energetických článkoch, elektrických kľúčoch, nadstavcoch do vibrošrobovákov, a keď jeho zrak spočinul na takmer tisícke vysypaných vibrošróbov, ston sa zmenil na žalostné neľudské kvílenie. „Prečo sa to musí stať práve mne?!“ Pomaly začal veci znovu ukladať do škatule.

A Anakin mu pri tom bez váhania pomáhal. Pretože pomáhanie druhým – to bola podľa neho jediná vec, ktorá mala na tejto silouzabudnutej planéte zmysel. Len keď pomáhal ľuďom v núdzi, sa cítil sám sebou. Cítil, že sa pre to narodil.

Vo vesmíre bude rovnováha jedine vtedy, keď si všetky bytosti budú navzájom pomáhať, hovorievala jeho mama. A malý Annie si tie slová zobral k srdcu.

„Vážne ste z Coruscantu? Veď to je na druhej strane galaxie! Ako ste sa, pre poodoo, dostali až sem na okraj?“

Twi'lek sa pousmial. „Vlastne sem na Tatooine som sa dostal len úplnou náhodou. Práve som prevážal určitý.. eh.. náklad pre istých mojich kamarátov na planétu Iego, keď sa mi pokazil navigačný počítač. Musel som núdzovo vyskočiť z hyperpriestoru v najbližšom dopravnom uzle na Corellianskom ťahu, čo bolo niekoľko parsekov od Tatooinu. No, a tak som tu. A ako vidíš,“ povedal ukazujúc na rozhádzaný nákup,“ musel som si zakúpiť nejaké veci, aby som si mohol opraviť navigačný počítač... Hoci neviem, či by nebolo jednoduchšie rovno kúpiť nový...“

Anakinovi sa nahrnula krv do hlavy. Zaľahlo mu v ušiach. Z Twi'lekovho rozprávania bola dôležitá len jedna jediná vec. Všetko ostatné bolo bezvýznamné.

„Vy ste pilot?!“ vykríkol s neskrývaným úžasom.

„Áno, som. Celý svoj život.“

„A máte aj vlastnú loď?!“

„Uhm,“ prikývol cudzinec s úsmevom na tvári.

„Fíííha.“ Anakinova sánka sa spustila dole ako nástupná rampa. Na chvíľu zabudol aj na ukladanie vecí do škatule. „Viete, ja som tiež pilot,“ povedal po chvíli s hrdosťou sebe vlastnou.

„Ale čo... A nie si na to náhodou primladý?“

Chlapec sklopil zrak. „Aj mama vraví, že som... Ale podľa mňa na veku vôbec nezáleží. Dokonca som už jazdil v troch pretekoch na klzákoch!“

„No človeče. Tak to potom musíš byť naozaj dobrý pilot, keď ti dovolia pretekať. Navyše som počul, že preteky na klzákoch nie sú nič pre ľudí, pretože ľudia majú slabé reflexy. Do klzákov si sadajú väčšinou iné druhy...“

„To je pravda. Som jediný človek na Tatooine, ktorý kedy pretekal!“ Pretekal som, ale nikdy som nevyhral. Ani sa mi len nepodarilo dokončiť preteky...

Ale na tom nezáležalo. Záležalo len na pocite, ktorý Anakin mal, keď zvieral ovládacie páky klzáku. Len na adrenalíne, ktorý prúdil jeho žilami, keď mu vietor v päťsto kilometrovej rýchlosti za hodinu bičoval tvár. Keď pretekal, mohol zabudnúť na všetko vôkol seba. Na všetky svoje problémy, na Watta, na starosti svojej matky, či na strašidelné nočné mory, v ktorých kráčal v prázdnych čiernych topánkach. Keď pridával výkon motorom, cítil, že konečne môže byť slobodný...

„Potom máš zvláštny dar, chlapče..“

Anakin neodpovedal. Vedel, že má dar. Vedel, že je iný než všetci ostatní.

„Mohol by som vám pomôcť opraviť váš navigačný počítač,“ navrhol potichu. „Dokážem opraviť čokoľvek.“

„Ou, som si istý, že dokážeš,“ odvetil Twi'lek s úsmevom, ktorý sa však rýchlo vytratil. „Len neviem, či by to Watto dovolil. Patríš jemu, však?“

Patríš jemu, však? Tie slová sa ozývali v Anakinovej mysli a zabodávali sa do jeho srdca ako vibromeč do svojej obete. No neboli to len tie slová, čo ho tak veľmi ranili. Bola to pravdivosť v nich, ktorá priniesla muky do jeho duše.

Som nič. Som len obyčajným otrokom, ničím viac.

Prečo, pre banthie poodoo, mi to ľudia musia stále pripomínať?

Veď neustále sa na tú skutočnosť snažil zabúdať. Snažil sa žiť život tak, ako príde, a nevnímať, že bol otrokom. Aspoň vo svojich myšlienkach sa snažil byť voľný.

Ale možno nikdy nebudem skutočne voľný.

Vlna žiaľu sa rozprúdila jeho telom ako príliv v Mon Calamarských modrobielych oceánoch. Ale veď som človek. A mám nárok na slobodný život!

Zo žiaľu sa stával hnev, ktorý besnil celým jeho vnútrajškom ako príboj na skalnatom pobreží. Život nie je fér. Som ako wompská krysa zavretá v klietke pre potešenie niekoho iného. Som ako chorý človek pripútaný na nemocničnej posteli, ktorý nemôže hýbať ani rukami ani nohami.

Hnev sa menil na zúrivosť, ktorá na rozbúrené more šľahala ohnivé blesky. Nemôžem nič vlastniť. Nemôžem mať kamarátov. Nemôžem chodiť, kde chcem. A keď mi Watto nedovolí, nesmiem ani pretekať...

Zúrivosť sa razom zmenila na číru nenávisť, ktorá ako obrovské tornádo vsala do seba celé rozbesnené more. V tej chvíli nenávidel Republiku za to, že dovolila, aby otroctvo stále existovalo. Nenávidel všetkých ľudí, ktorí boli slobodní. Nenávidel Watta za to, že s ním zaobchádzal ako s neživým strojom. Nenávidel seba za to, že s tým nič neurobí...

A vtedy sa v jeho mysli vynoril malý červíček, ktorý prichádzal vždy, keď Anakin prežíval silné emócie. Rozťahoval sa do celého chlapcovho vnútra, ovíjal jeho hrdlo, srdce... a syčal. A v tom tichom syčaní sa sem tam dali postrehnúť písmená. Slová. Vety. „Vieššš, nemusí to tak byť. Máššš na viac, Anakin Ssskywalker. Ak budeššš chcieť, môžeššš byť slobodný. Všetko môže byť také, aké len budeššš chcieť. Kedykoľvek môžeššš Wattovi niečo urobiť. Možeššš mu ublížiť-“

A dosť. Nenávisť je zlá.

Anakin zaťal ruku v päsť, potriasol hlavou a sykot utíchol tak rýchlo, ako sa zjavil. Vždy, keď sa v jeho mysli vynáral temný červ, sa menil. Stával sa niekým iným. Ale červ bol zatiaľ len neškodným obrúčkavcom, ktorého Anakin vždy dokázal ľahko zahnať späť do hlbokých zákutí svojej mysle. No ak raz vyrastie v niečo väčšie...

„Máte pravdu,“ povedal, keď sa upokojil. „Watto by nedovolil, aby som vám pomohol. On je mojím pánom. Ale jedného dňa z tadeto odletím. Raz budem voľný.“

Možno.

„Verím, že naozaj budeš,“ odvetil úprimne Twi'lek.

Chvíľu len bez slova obaja ukladali rozhádzané veci späť do škatule. Nikto nechcel tú nepríjemnú tému ďalej rozoberať.

„Povedali ste, že letíte na planétu Iego?“ opýtal sa po čase Anakin. „Nikdy pred tým som o nej nepočul.“

„Áno, na Iego. Nie je to až tak ďaleko odtiaľto. Ale poviem ti, že samotná planéta za veľa nestojí. V mnohom sa podobá Tatooinu. Nie je tam nič k videniu. Možno len zopár pašer.. eh.. podnikateľských budov. Republika si Iego – rovnako ako Tatooine – vôbec nevšíma.“

„Ťažko uveriť, že existujú podobné planéty ako táto tu,“ povedal s úškrnom malý Annie.

„Ale niečo ti musím o Iego povedať. Vôkol neho obieha viac ako sto mesiacov! Vieš, aké nádherné predstavenie vytvárajú na nočnej oblohe? A to nie je všetko. Na týchto mesiacoch žijú najkrajšie bytosti v celej galaxie. Anjeli...“

Anakin spozornel. Raz sa mu snívalo o jednej krásnej bytosti, ktorá rozhodne vyzerala ako anjel... Tvár tej dievčiny – alebo snáď anjela? – bola tou jedinou krásou, ktorú jeho oči kedy videli. „Tí anjeli, ako vyzerajú?“ opýtal sa dychtivo.

„Sú to nádherné, dokonalé bytosti, s pôvabom tak jemným, že by si okolo prsta dokázali omotať aj toho najzúrivejšieho rancora,“ odpovedal Twi'lek zasnene. „Ich krása je dokonale vyvážená a žiari do ich okolia ako svetlo z hviezd... Ach. Práve kvôli svojmu vzhľadu sa musia ukrývať na mesiacoch Iega. Galaxia plná zloby a násilia nie je miestom pre nich.“

„Keď sa dostanem z Tatooinu, jednoznačne hneď zamierim na Iego,“ povedal Anakin viac-menej sám pre seba mysliac pri tom na úžasnú tvár zo svojho sna. Ak ju môže nájsť na mesiacoch Iega...

„Si zvláštny malý chlapec. Ako sa vlastne voláš?“ opýtal sa Twi'lek s priateľským výrazom v tvári.

„Anakin. Anakin Skywalker.“

„Som si istý, že jedného dňa dosiahneš veľké veci, mladý Skywalker. Galaxia raz o tebe bude počuť.“

„Ďakujem, pane,“ odvetil pokorne malý Annie a sklonil hlavu.

„Nemusíš ma volať „pane“. Moje meno je Toruna Ven.“

Anakin zdvihol zo zeme posledný vibrošrób, vložil ho do malej škatuľky, ktorú následne položil do druhej oveľa väčšej škatule. Na zemi už neostalo nič z vysypaného nákupu.

Konečne.

Twi'lek sa postavil, pozrel sa na chronometer na ľavom zápästí a zapískal si. „Páni, ale nám zabralo času, kým sme všetko pozbierali. Hlavne tie prekliate vibrošróby...“ Otočil sa k Anakinovi. „Ďakujem ti za pomoc, chlapče.“

„Nemusíte ďakovať. Povinnosťou každej bytosti by malo byť pomáhať druhým.“

Twi'lek k nemu podišiel, zohol sa a zadíval sa mu do očí. „Máš tak dobré srdce, Anakin Skywalker. Keby som len pre teba mohol niečo uro-...“ Zarazil sa. Pomaly vopchal ruku do vnútorné vrecka svojho plášťa a niečo v ňom hľadal. Po chvíli z neho vytiahol malý strieborný lesklý predmet. „Pozri,“ povedal ukazujúc na predmet. „Toto je mini-model závodného klzáku, s ktorým Nui Schwezi pred 150-timi rokmi vyhral prvé oficiálne celogalaktické preteky v klzákoch. Dostal som ho na svoje desiate narodeniny od svojej sestry. Vtedy som ešte aj ja sníval o tom, že raz sa stanem slávnym pilotom... Chcem, aby si si ho nechal. Chcem, aby ti vždy, keď sa naň pozrieš, pripomenul tvoj cieľ dostať sa odtiaľto.“

Anakin ostal ako omráčený. Dar. A pre neho. Ešte nikdy nič nedostal. Ešte nikdy nič nevlastnil – veď ani nemohol... A teraz mu tento záhadný cudzinec dával niečo, čo by mohlo byť konečne jeho. Naozaj jeho. Mohol by vedieť, aký je to pocit niečo mať-

„To nemôžem prijať. Bol to dar pre vás. Nemôžem ho mať ja.“

Twi'lek chytil Anakinovu ruku a strčil do nej malý klzák. „Nebuď prehnane skromný. Dnes si mi veľmi pomohol. Zaslúžiš si to. Trvám na tom, aby bol ten model tvoj. A navyše ja ho už aj tak nebudem potrebovať...“

Cudzincove oči boli plné súcitu a empatie.

„Ja... nenachádzam slov. Ď- Ďakujem vám, pán Ven.“

Toruna Ven ho potľapkal po pleci, pomaly vstal a podišiel ku škatuli plnej súčiastok. Zamumlal niečo o tom, ako dúfal, že sa už znovu nevysype a zodvihol ju. Otočil sa k Anakinovi a naposledy mu venoval priateľský úsmev. „Rád som ťa spoznal, mladý Skywalker. A do skorého videnia.“

„Aj ja som vás rád spoznal, pán Ven. A ešte raz ďakujem za darček!“ S pýchou si poťažkal kovový model v ruke. „A šťastnú cestu na Iego!“ zakričal za vzďaľujúcim sa Twi'lekom, ktorý pomaly mizol v ostrej žiari tatooinskych sĺnk.

***

Či od Twi'lekovho odchodu ubehli minúty, hodiny alebo len sekundy, to Anakin nevedel povedať. Stále sedel na múriku pred Wattovým obchodom malý model ťažkajúc v ruke.

Nemohol tomu uveriť. On, Anakin Skywalker, niečo vlastnil. Bolo to neskutočné. Prvýkrát v živote mohol na niečo ukázať prstom a hrdo povedať, že je to jeho. Neustále sa pozeral na malý pretekársky klzák a neodvažoval sa ani len na chvíľu odvrátiť od neho zrak zo strachu, že by model zmizol.

„Žiadne šťastie netrvá večne, Anakin,“ zašepkal mu temný červík, ktorý sa sčista-jasna vynoril v jeho mysli-

Dvere Wattovho obchodu sa otvorili a trepotajúc krídlami z nich vyletel modrý Toydarian s čiernym klobúčikom na hlave. „Tu si chlapče,“ prehovoril Watto. „Všade ťa hľadám, treba oprav-“ Uprostred vety zmĺkol. Zrak mu padol na strieborný záblesk v Anakinovej ruke smerujúcej rýchlosťou svetla do chlapcovej tuniky.

„Hej! Čo máš v tej ruke?! Hádam si len niečo neukradol!“

„To nič nebolo! Dobre vieš, že ja by som nikdy nič nedokázal ukradnúť...“

„To ma nezaujíma! Ukáž mi, čo si si schoval do vrecka!“

„Nič som tam nedal!“ Anakin zoskočil z múriku pripravený utekať ako o život-

Ale bol príliš pomalý. Alebo skôr lietania schopný Toydarian príliš rýchly. Watto ho zdrapol za golier tuniky a šmaril ho o zem. Tvrdý pád Anakinovi takmer vyrazil dych. Ale čo bolo horšie, z vrecka sa mu vykotúľal malý strieborný klzáčik... Rýchlo po ňom natiahol ruku-

Ale Toydarian ho opäť predbehol. Jednou hmyzou rukou zachytil chlapcovo naťahujúce sa zápästie a druhou schmatol zo zeme strieborný model.

„Ale, ale, ale. Čo to tu máme,“ mrmlal si Watto popod nos obzerajúc si svoj úlovok. Zrazu nervózne mykol krídlami a vytreštil oči. „Veď to je... mini-model pretekárskeho klzáku, s ktorým Nui Schwezi vyhral prvé oficiálne celogalaktické preteky. Veľmi cenný, veľmi cenný...“

Anakin dostal druhý dych a vyskočil zo zeme. „To je moje, vráť mi to!“

„Si len špinavý otrok! Vždy si ním bol a vždy budeš! Nič nie je tvoje! Všetko, čo získaš, patrí mne!“

Žiaľ? Hnev? Zúrivosť? Nenávisť?

Anakin nevedel, čo z toho práve cítil. Možno všetky štyri a možno ani jedno. Ten klzák – hoci ho vlastnil len chvíľu – pre neho toľko znamenal. Keď ho držal v ruke, cítil, že mal nádej. Nádej na lepší život. Nádej na slobodu. Watto ho oň pripravil. A nielen oň. Pripravil ho o nádej.

Červ v Anakinovej mysli sa vrtel, zvíjal, syčal... a zväčšoval sa. Hodoval si na emóciách, ktoré chlapcom zmietali. A keď k Anakinovi znovu prehovoril, jeho hlas sa už neozýval v tichom šepkaní vychádzajúcom zo syčania, ale v zrozumiteľnom hlbokom basbarytóne: „Už ti toho Watto urobil dosť. Pripravil ťa o všetko. A za to musí zaplatiť. Musí pykať za bolesť, ktorú ti spôsobil. Len potom si budete kvit. Uvoľni sa. Dovoľ mi, aby som ti pomohol. Stačí jediná myšlienka a Watto zaplatí za všetko zlo, ktoré napáchal. Jediná myšlienka... Ani nemusíš pohnúť rukou. A všetko bude také, ako si si vždy prial. Budeš slobodný.“

Nie, vykríkol Anakin. Možno na plné hrdlo a možno len vo svojich myšlienkach. Som dobrý človek! Nie som vrah! Tie slová prehlušili červov hrubý hlas. Tie slová priniesli so sebou vlnu svetla, ktorá so prehnala Anakinovou mysľou... a zahnala červa do najspodnejších bludísk chlapcovej osobnosti.

Všetko utíchlo. Anakin necítil nič.

V tej chvíli bol zbavený emócií, zbavený hnevu aj zlosti. V tej chvíli bol zmierený sám zo sebou. Bol v rovnováhe. Bol pokojný. A hlavne pochopil. Už sa nezaujímal o mini-model, ktorý mu Watto zobral. Nech si Watto vychutná svoje víťazstvo. Jedného dňa sa Anakin oslobodí. Teraz si tým bol istý. Nie dnes, nie zajtra... ale raz určite. Len na tom záležalo. Nie na žiadnom hlúpom mini-modeli klzáku. Nech si ho Watto nechá...

Anakin Skywalker raz dosiahne veľké veci.

A čo je hlavné, Anakin o tom vie.