Hrdina

Poznámka: Táto poviedka je moja prvá, ktorú na tomto webe uverejňujem a zároveň je prvá, ktorú som napísal týmto, pre mňa dosť netypickým, spôsobom. Chcel by som tiež požiadať tých, ktorým sa ju podarí dočítať do konca (dúfam, že sa taký hrdina nájde), aby sa aspoň v krátkosti vyjadrili a pomohli opraviť moje chyby a usmernili ma. Je to prológ, ktorý nevyjadruje celý dej a mal by ho len naznačovať. Všetky názory rád uvítam a vopred za ne ďakujem.

***

Zbesilý útek. Bola noc. Predieral som sa cez hustý les. Nohy sa mi zabárali do blata a zachytával som sa oblečením o všadeprítomné tŕne. Pomaly som začal strácať dych.

Prešiel som sotva 10 krokov, keď som sa rukou zachytil o lianu. Aspoň som si myslel, že to bola liana. Započúval som sa do okolitých zvukov. To ticho posôbilo strašidelne. Len občasné bzučanie hmyzu ma uistilo, že nie som sám.

Snažil som sa upokojiť a rozobrať si, čo sa mi to vlastne prihodilo. Prebleslo mi hlavou, že by som mal najskôr nájsť úkryt. Predsa len, stáť uprostred noci v temnom lese bez baterky, zbrane a vody nebol najlepší nápad. Rozhliadal som sa dookola, akoby si moja myseľ myslela, že niečo v tej tme uvidí. Oprel som sa o strom v nádeji, že upokojí moje rozbúšené srdce a umožní mi premýšľať s chladnou hlavou. Hovoril som si: „Cesta späť nevedie. Tak, doprava... alebo doľava?“ Kovový predmet, ktorý mi prešiel po spánku, rozhodol za mňa.

Prebral som sa. Hlava ma bolela viac ako pri sledovaní politickej debaty. Zrak som mal rozostrený a s pocitom, že nedokážem koordinovať pohyb svojich končatín, som si sadol. Ťažký to oriešok. Opretý o múr a s rukami podopierajúcimi hlavu som si pomaly vystieral ubolené nohy, čo mi spôsobovalo nečakané problémy. Na ich riešenie však moja myseľ nemala čas.
Rozhliadal som sa okolo seba. Zrak sa mi postupne vracal, už som rozoznával obrysy miestnosti. Až na to, že tu tých obrysov veľa nebolo. Bola to malá tmavá miestnosť. Pripomínala mi komoru na nepoužité súčiastky, ktorú sme mali doma. Na prašnej podlahe sa nachádzali dve malé vstavané svietidlá, ktoré pôsobili skôr dekoračne a svoj pôvodný účel nespĺňali ani v najmenšom. Steny boli holé, aspoň tak sa mi zdalo, keďže som nevidel žiadne okná ani dvere, cez ktoré by prenikalo svetlo do miestnosti. „Počkať! Žiadne dvere!?“ pomyslel som si v duchu. S panikou v očiach som vstal.

A padol opäť na prašnú zem. Paniku vystriedal chaos. Na nohách som si nahmatal ťažké okovy, ktoré som mal zopnuté tesne nad členkom. Zacítil som ostrú, pichľavú bolesť. Otočil som sa, aby som si potvrdil svoje obavy. Povzdychol som snažiac sa uvoľniť si nohy od tesného zovretia: „Tak tieto okovy určite neboli robené pre ľudí...“ Tipoval som to na podomácky vyrobený lovecký nástroj, ktorý slúžil na nejakú krvavú zábavku. A teraz by som mal na takú zábavku poslúžiť asi ja. Ak by sa tak malo stať, nech sa to stane rýchlo. Nohy ma príšerne boleli.

Snažil som sa zahnať temné myšlienky tam, odkiaľ prišli. Predstavoval som si, ako by sa asi zachoval Ian v tejto situácii. To mi na nálade nepridalo. Predstava ako by Ian neporaziteľný, Božský Ian, roztrhal Silou putá, odpálil dieru do steny, zničil väzniteľov, pri úniku ukradol loď a pri tom, len tak náhodou, zachránil deti z horiaceho domu miestnych celebrít, mi zastala v krku ako knedľa z Baru u zeleného draka na Coruscante. A myslím, že aj ja som bol v tú chvíľu zelený.

„Prečo? Čo to má znamenať?!“ kričal som, aby som zdôraznil situáciu, v ktorej som sa nachádzal. S očami zúfalstva a gestami úplnej poddajnosti som sa, ležiac na zemi, pozrel na strop. Bol vysoký asi tak 4 metre. V jednom z rohov miestnosti na strope som si všimol malý prienik svetla. Taký malý, že bytosť so slabším zrakom by ju nezbadala, ani keby pod ňou stála. „No konečne niečo!“ motivoval som sám seba myšlienkami. To svetlo bolo ako obrovská ohnivá guľa nádeje, ktorá vo mne vzplanula. So vzopretím všetkých síl som vstal. Poučený predchádzajúcou skúsenosťou a lá „ako chutí podlaha“ som sa pomalým pohupávajúcim krokom pripomínajúcim protokolárneho droida z dávnej minulosti vydal do rohu miestnosti. Dorazil som asi o 3 minúty, spotený ako Zygerrianský otrok. Bol to poklop.

„Ešte tak nájsť niekde rebrík,“ poznamenal som ironicky sám pre seba. Zhruba polhodinu som prechádzal očami z poklopu na okolité predmety v miestnosti. Snažil som sa nájsť niečo, čo som predtým nepostrehol. Nejaký výťah, tajné schody či nebodaj druhé dvere. Všetko márne. Obvykle som sa pri rozmýšľaní prechádzal, pomáhalo mi to koncentrovať sa na danú úlohu. To však s okovami možné nebolo. Pokúsil som sa použiť starý trik jediov. Zamračil som sa, zvraštil obočie, uprel pohľad smerom na zem, ľavou rukou si chytil pravú pri lakti a pravou si hladkal bradu. Nepomohlo to, nech som si túto rovnicu skladal akokoľvek, vyšlo mi, že únik z miestnosti nie je možný. Môj prúd myšlienok však náhle preťal akýsi zvuk vychádzajúci z hora.

Začul som jemné klopkanie. Nevedel som povedať, či sa jedná o niečiu chôdzu alebo nejaký uvedomelý občan vyklopkáva republikovú hymnu na zárubňu dverí. Výcvik ma však naučil, že ak je zvuk stále hlasnejší a hlasnejší, potom sa predmet približuje. Otvorenou dlaňou som sa udrel po čele. „Úžasná dedukcia," vrhol som na seba satirický úsmev, „naozaj brilantné!“ Chcel som odtiaľto vypadnúť za každú cenu. Mal som pocit, že už by som sa sám dlhšie nezniesol.

Po chvíli som jednoznačne rozoznal kroky jednej, možno viacerých bytostí. Tlmený vŕzgajúci zvuk spôsobený mäkkými podrážkami vojenských topánok by som spoznal kedykoľvek.

S rachotom niečo padlo na zem. Predpokladal som, že to bolo nejaké telo a dva nárazy spôsobili nohy, ktoré postupne dopadli na tvrdú podlahu. Zažil som to mnohokrát. Ako dieťa som býval v dosť nebezpečnej štvrti. Ťahanie polomŕtvych obetí za nohy bolo dennou rutinou.

Dvakrát som prudko vydýchol a upokojil tak nekoncentrované zmysly. Bolo to nevyhnutné, ak som chcel rozpoznať čokoľvek, čo by mi pomohlo zistiť, ako na tom som a čo sa na mňa chystá.
Hore sa rozprávali dvaja muži. Bola to krátka výmena názorov v reči, ktorej som vôbec nerozumel. Pripomínala mi moju poslednú návštevu lekára, rozumieť bolo totiž len dychčanie a dusenie. Z kontextu som pochopil... no dobre, odhadoval som, že sa rozprávajú o tele a riešia nejaký problém. Čudesná komunikácia prerástla v hádku, ktorá však nemala dlhé trvanie. Zrazu ustala a prešla do núteného nepríjemného smiechu.

Začínal sa ozývať jemný ston, muži hýbali s obeťou. Vedel som, že nech sa chystá čokoľvek, stane sa to teraz. „Buď toho úbožiaka zabijú alebo pošlú sem dole,“ preletovali moje myšlienky nad neznámym. Druhá možnosť sa zdala byť tá správna. Tak ako mi Ian vždy prizvukoval v podobných situáciach, nechal som sa teda viesť svojím inštinktom. Stál som pod otvorom s vierou, že zistím, kto sú moji väznitelia, koľko ich je a ako sa odtiaľto dostanem. Mohla to byť moja jediná šanca, ako sa dostať z tohto prekliateho miesta.

Inštinkt zlyhal. Poklop zaškrípal a žltá potetovaná tvár s rohmi letela z výšky priamo na mňa. Hovoril som si: „Mal by som sa uhnúť. Tak, doprava... alebo doľava?“ Zabrak rozhodol za mňa.