Hrdina III - Únik z temnoty

„Kal!“
Sienov hlas ma vyvádzal z temnoty. Už som nepadal, ale nehybne sa vznášal ako vták vysoko nad korunami stromov. Podo mnou sa však nerozprestierala nekonečná krajina plná zelených lúk, bohatých hustých lesov ani strieborných vrcholkov hôr, od ktorých by sa odrážali slnečné lúče.
„Kal, preber sa!“
Výhľad bol prázdny a zároveň nekonečný. Tma vypĺňala celý môj životný priestor. Priväzovala ma a udržiavala na mieste. Držala pod krkom a zabraňovala voľne dýchať. Temnota ma obrala o moju slobodu, o moje city, o lásku. Jediným pohľadom ma pohltila, roztrhala to dobré, čo vo mne zostalo.
„Vstávaj!“

Moja myseľ – tak ľahko ovládateľná, tak jednoducho manipulovateľná.

Vrátil som sa. Z duševnej prázdnoty som sa premiestnil do tmavej miestnosti. Už mi nepripadala taká tmavá. Jej svetlo ma priam oslepovalo a dodávalo mi stratenú životnú energiu. Končekmi prstov som sa zachytil o stenu. Bola na omak drsná a chladná, no napriek tomu príjemná. Vyšvihol som sa do polosedu.

Predo mnou sedel ustarostený Sien. Premeriaval si ma pohľadom a očami sa spytoval. Pred tým, než stihol prehovoriť, naklonil som sa k nemu a potľapkal ho rukou po pleci. Na jeho úzkej podlhovastej tvári s výraznou bradou, prázdnymi lícami a tenkým dlhým pásikom svetločervených do tmavočiernej prechádzajúcich pier sa vyčaril prekvapivý pohľad. Oči sa mu zaligotali a zreničky netrpezlivo prebehovali z ľavej časti mojej tváre na pravú.

Rameno som mu pevne, ale priateľsky stisol a vyjadril som mu vďaku. Nechápal, ani nemohol. Len sa pousmial, obrátil a vydal sa späť na svoje teplé vyležané miestečko.

Moje myšlienky sa opäť vrátili k snu, z ktorého som sa len nedávno vytrhol. Vedel som, čo sa mi snažil naznačiť. Nech by som sa snažil akokoľvek, svoj osud by som nikdy nemal pevne v rukách. Teraz som si bol istý len jednou jedinou vecou. Nastal čas vzchopiť sa, prebrať za seba zodpovednosť a vyraziť naproti budúcnosti. Nastal čas zabojovať o svoj holý život.

Na moje slová malo už čoskoro dôjsť. Opäť som začul tlmené kroky, ktoré boli temnou predzvesťou zvratu dovtedy relatívne pokojnej situácie. Upozornil som zabraka na príchod nezvaných hostí. Sien mierne nadvihol hlavu, evidentne zadržal dych a započúval sa do tichých zvukov.

Splašene sa pokúsil postaviť, pričom párkrát zacupital, zaklonil sa a takmer stratil rovnováhu. Bol načisto vystrašený a jednostaj ma prevŕtaval svojím spýtavým pohľadom. Hľadal odpovede, ktoré som nemal.

Sedel som v nemom úžase a sledoval divadelné predstavenie svojho kolegu. Gestom som ho prinútil, aby sa upokojil a mávaním ruky zhora nadol mu jasne naznačil, aby začal zhlboka dýchať. Kroky však boli čoraz hlasnejšie a zabrak o to nepokojnejší.

Vysvetľovať Sienovi svoj plán by bolo, ako dojiť mŕtvu banthu. Namiesto toho som sa sústredil na vlastnú duševnú pohodu. Oddychu bolo málo a nervy som mal napnuté. Nemohol som si dovoliť, aby ma Sienove neprimerané správanie rozrušilo.

Alebo som bol neprimeraný ja? Ktorá bytosť by bola pokojná v takejto situácií? Iná odpoveď mi ani napadnúť nemohla. Jedi!

Myšlienka, že by ma niekto považoval za Jediho ma napĺňala životodarnou silou. Síce som sa za neho považoval iba ja sám, ale všetko sa muselo nejak začať.

Elegantne som sa zodvihol z dlážky a rozvážnym pohybom, akoby ma ani okovy nelimitovali, som sa presunul k otvoru v strope. Uvažoval som, že môj vnútorný pokoj a duševná vyrovnanosť možno dodajú odvahu aj Sienovi, aby dokázal čeliť svojmu strachu.

Môj žltý kolega dokráčal konečne ku mne. „Kal, čo to robíš?“ zašepkal.
Stál som chrbtom k nemu a očakával otvorenie poklopu. Ešte som si naposledy zavrel oči a čistil hlavu od myšlienok na možnú smrť. Uvoľnil som sa, mierne zhrbil a dal napätiu posledné zbohom.

„Počúvaj ma pozorne, Sien,“ hovoril som dostatočne nahlas a zreteľne, aby počul každé moje slovo, „druhýkrát to opakovať nebudem.“
Zabrak zvážnel. Nevidel som to, ale vycítil. Prestal sa triasť, nešúchal nohami a jeho uprený pohľad na chrbte mi spôsoboval zimomriavky. Bol konečne koncentrovaný a ja som mohol pokračovať.
„Myslím, že nás vytiahnu po jednom hore. Vtedy nastane naša jediná šanca.“
Sien hlasno nabral vzduch do pľúc a mohutný výdych spojil s hromadou slov, z ktorých som zachytil len: „Ako to môžeš vedieť?!“
Nevedel som. Samozrejme, že som ani netušil, čo sa stane. Inštinkt ma nabádal, aby som zostal verný svojim predstavám a že riešenie tejto situácie sa ponúkne samo.
„Si stále so mnou?“ spýtal som sa s plnou vážnosťou.
„Ale...ale...áno, som,“ hľadal slová.
Rozumel som mu. Taktiež som sa nikdy nepovažoval za večného optimistu či rozvážneho človeka. V takých chvíľach by sa každý snažil nájsť oporné body svojho pesimizmu. Odôvodniť si svoju porážku ešte predtým, než by sa naozaj stala. Slová útechy by len zbytočne narážali na mantinely rokmi budovaného charakteru. Ale ja som nemohol dovoliť, aby sa Sien položil. Teraz rozhodne nie!
„Nech by sa situácia vyvíjala akokoľvek, počkáš na môj signál.“
Zabrak sa v tom očividne začal strácať: „Aký signál? Čo chceš urobiť?“
„To pochopíš...“

Viac som toho povedať nestihol. Započul som krátky kvílivý zvuk a škrípanie starého poklopu. Ten sa otvoril a doterajšiu temnotu prerezal silný pás svetla. Chvíľu som si na jeho intenzitu musel zvykať. Zrovna, keď sa môj zrak prispôsobil novým podmienkam, spadol z výšky striebornosivý hák a ostrým hrotom sa zapichol do dlážky. Dlho však nevydržal a po pár sekundách sa prevalil.

Keď zvuk ustal a prach si opäť sadol na svoje miesto, nič mi nebránilo v tom, aby som sa konečne pozrel hore. Rozoznal som dve postavy. Otočené boli mojím smerom a hľadeli priamo na miesto dopadu kovového háku.
„Ty!“ zakričal jeden z nich, „vezmi to a prichyť sa!“
Ostal som chvíľu nehybne stáť a uisťoval sa, že tie dve obludy na mňa nič nehodia. Keď som si bol istý, že nepriletí žiadny dymový granát ani iný predmet, ktorý by ma omráčil, ako to bolo vo zvyku predtým, vydal som sa smerom k háku.

Zatiaľ čo tá zberba po mne kričala ohavné nadávky používané skôr na miestach, kde by si lásku vyznávali bytosti rovnakého pohlavia, chytil som lano, ktorým bol hák priviazaný, aby som sa nemusel zohnúť. Zdvihol som si ho do výšky očí. Mal štyri hroty, z ktorých dva boli ostré a na hrane zúbkované. Okolie hrotov bolo špinavé od zaschnutej krvi. S tými krvavými zábavkami som mal pravdu. „Na toto sa čo chytalo? Rancor?“ spytoval som sa v duchu.

Jedna z tajomných postáv sa nahla nad otvorený poklop. Zreteľne som rozoznával zelenomodrý odtieň pokožky rodiana. Snažil sa ma opľuť. Nedal som sa.

Znechutene som zakrútil hlavou a nakoniec si prichytil hák tupou stranou k opasku. Druhá postava nachvíľu zmizla. Vzápätí ma lano začalo ťahať nahor. Poslednýkrát som sa pozrel zabrakovým smerom a pousmial sa. On stál meravý, duchom neprítomný.

Dúfal som, že konečne uzriem prirodzené svetlo. Nestalo sa tak. Vytiahli ma do úzkej, asi dvadsať metrovej chodby, ktorá sa podobala Sienovým opisom. Keď už nič iné, aspoň som stratil dôvod pochybovať o zabrakových predstavách budovy. Poklop stál na konci tohto vlhkého, prázdneho miesta. Na stenách sa nenachádzalo nič, ani len omietka. Na strope visela jednoduchá kladka, cez ktorú bolo prevlečené lano končiace v stene priamo oproti poklopu. Nasadené bolo na malý motorček, prichytený štyrmi skrutkami vo výške zhruba jedného metra. Na jeho boku sa nachádzalo zelené a červené tlačidlo. Jedno na cestu hore a druhé opačne, na cestu do temnej miestnosti, ktorá slúžila na jediný účel - obrať o životnú silu svojho obyvateľa.

Neveril som vlastným očiam. Mal som pocit, že som prvým návštevníkom tohto múzea historických artefaktov. „Najskôr starý poklop, potom lano s kladkou... Čo bude ďalej? Hologram vytesaný do kameňa?“ nezastavovali sa moje myšlienky.

Chcel som si všetko osahať, všetko vyskúšať a dokonale zdokumentovať. Vedel som, že už sa s tým v živote nestretnem. A to ani v prípade, že by sa mi podarilo prežiť dnešný deň.

Okrem prezerania technológií som sa venoval aj prerastenému trandoshanovi, ktorý prehistorické zariadenie obsluhoval. Keď už som bol podľa jeho názoru dostatočne vysoko, pustil tlačidlo a ja som sa začal hompáľať vo vzduchu. Rodian sa ku mne postavil z ľavej a trandoshan z pravej strany. Uchopili ma za ramená a potlačili smerom nadol. Cítil som, ako sa hák začal pomaly vysúvať spod môjho opasku. Duševne som sa pripravoval na tvrdý dopad. Netrvalo to dlho a skončil som otrasený na zemi.

S kŕčovitým výrazom v tvári som nehybne sledoval, ako sa obrovská jašterica presúva k prístroju a spúšťa tú svoju kovovú hračku pre zabraka, ktorý už určite netrpezlivo čakal, aby sa mohol k tejto šou pripojiť.

Začal som sa náhle vnútorne smiať, až sa mi slzy tlačili do kútikov očí. Rozmýšľal som totiž, za čo si hák upevní Sien, keďže on žiadny opasok nemal. Z rôznych zábavných, menej zábavných a niektorých dokonca poburujúcich myšlienok ma prebrala náhla bolesť v oblasti panvy. Najprv som si myslel, že ma nakopol jeden z tých ohyzdov, čo ma vytiahol von. Potom som si však uvedomil, že sa mi len vrátil cit, ktorý som po tom miernom šoku stratil a ktorý otupil moje zmysly.

Podarilo sa mi kľaknúť si na kolená. Vystrel som ruky pred seba a snažil sa napraviť si ubolený chrbát. Stavce sa znova vracali do pôvodnej polohy a ja som cítil nekonečnú úľavu. Po pár chvíľach som bol pripravený pokračovať vo svojej vlastnej záchrannej akcií. Mierne som nadvihol hlavu a skúšal, či to krk vydrží. Vtedy sa predo mnou zjavili dve malé nohy obuté v smiešnych dvojfarebných poltopánkach.

Rodian hľadel na mňa s namierenou zbraňou: „Vstaň a opri sa o stenu!“
Vedel som, čo mám robiť. Nebolo inej možnosti. Musel som vytasiť moju poslednú zbraň. Urobil som to, v čom som bol najlepší... Zahral som mierne spomaleného potulného cudzinca. Len to by mi mohlo získať trochu času, aby Sien doplnil posledný dielik môjho skromného plánu.
„Ja nechovorit... vaša jazyk,“ začal som zametať rukami pre sebou, „ja nechovorit.“
Zmätený rodian postával stále predo mnou a očami zháňal pomoc u trandoshana, ktorý však mal plné ruky práce s vyťahovaním Siena.
„Zachodit pistola,“ dobiedzal som na rodiana, „pistola zachodit.“
Poťahoval som ho za nohavice a vyvádzal z koncentrácie. Zvíjal som sa na zemi, plazil sa ako ranený povstalec a začal splietať nezrozumiteľné vety, čo mohlo zdanlivo pripomínať náboženské mumlanie, ktorého prvky som odkukal od niektorých podivných senátorov na Coruscante.

Sien sa držal rukami za hroty. Kňučal od bolesti a po lícach mu stekali slzy. Začal som ľutovať ten moment, keď som sa zasmial. Už bol blízko, myšlienkami som bol stále s ním a veril, že to zvládne. Sám by som to všetko nedokázal. Zabrak mal ešte zohrať svoju úlohu.

Moje správanie úspešne uviedlo celú situáciu do chaosu. Rodian bol zmätený alebo príliš ohúrený mojím prvotriednym výkonom. Zabrak už síce skončil nohami na pevnej zemi, avšak bol plne v moci jašterice, ktorá ho pritlačila tvárou k stene.

„Growgor! Tento tu sa zbláznil!“ kričal vzrastovo veľmi nízky a chudučký rodian. Ešte stále držal zbraň. Ruky mal však rozklepané, po malých krôčikoch ustupoval pred mojimi rukami a na čele sa mu objavili prvé kvapôčky potu.

Zostával som na kolenách. S okovami na nohách bola moja rovnováha príliš slabá a v súboji by som pravdepodobne ťahal za kratší koniec. Síce som bol štvornožky znateľne nechránený, mal som však výhodu pevnej stability a prekvapivého prvého úderu. A obe tieto zbrane som hodlal využiť.

Ten nízky zelenomodrý škrat zaváhal. Nevedel, či ma má nechať tak, udrieť alebo rovno zastreliť. Jednou rukou som si chytil druhú za prsty a takto spojenými dlaňami sa zoširoka napriahol. Jediným prudkým útokom som mu udrel do kolena. Náhle sa podlomil a padal k zemi. Videl som jeho obrovské lesknúce sa oči, ako sa približujú ku mne. Nedal som sa však obmäkčiť. Opätovným úderom namiereným na hlavu som ho omráčil. Padol nabok hlavou otočenou k stene.

Ako som predpokladal, môj útok poľahky vyprovokoval trandoshana. Mohutným skokom priskočil ku mne a päsťou ma udrel do tváre. Tá sa mi zaliala krvou. Zacítil som, ako sa mi jeho drápy zaryli hlboko do pokožky tesne pod okom. Prevalil som sa na bok a očakával, že zo mňa príšera menom Growgor vytlčie život.

Sien pochopil môj plán zrovna v dobe, keď som v to už ani nedúfal. Neotáľal a vyskočil jašterici na chrbát. Bol to tvrdý, neľútostný boj. Trandoshan udieral a kopal, Sien škrtil a hrýzol.

Na jeho útočný štýl sme však nemali. Keď odhodil zabraka ako šípku do terča na stene, zostávalo to už len na mne. Trandoshan vystrčil svoj dlhý tenký jazyk a zasyčal. Nemal som energiu ani možnosť viesť s ním vyrovnaný boj. Akurát som využil svoju váhu a vletel doňho ramenom.

Hneď po dopade som zodvihol hlavu. Vysoká zelená bytosť s hrubým krkom, mohutnými pazúrmi a silnými nohami visela vo vzduchu a z hrude jej vytŕčal jeden z ostrých hrotov kovového háku. Veľmi jemne sa knísala, akoby ju hladil večerný vetrík. Bolo po všetkom.

Zostal som sedieť pri poklope a v hlave si pretáčal udalosti z posledných minút. Z bojového rinčania a zúfalých výkrikov zostalo len prázdne ticho, ktoré ma napĺňalo zúfalstvom. Pred očami sa mi mihotali známe postavy, ktorých boj s cieľom zmariť život toho druhého ma ešte vždy vyvádzal z rovnováhy.

Dlaňou som si utieral krv, ktorá stále vytekala z hlbokých rán. Pri mne sa nachádzali tri nehybné telá a za mnou sa rozkladala nekonečná sieť labyrintov rôznych chodieb, schodísk a hál. Dúfal som, že únik z temnoty ma dostatočne motivuje v túžbe po slobode. Vôkol mňa však bol svet chaosu, negatívnych emócií a smrti, ktorý ma odrádzal od pokračovania za svojím cieľom. Chcel som nachvíľu zastať, zmieriť sa a ospravedlniť. Nič z toho však už nebolo možné.