Na prahu nesmrteľnosti

Autorská poznámka: Ahoj, pripravil som si pre vás ďalšiu poviedku. Keďže ste na ňu klikli a čítate tieto slová, ste rozhodnutí dať jej šancu. Každopádne, poviedka je opäť trochu dlhšia, ale ja nechcem, aby vás práve jej dĺžka odradila od jej prečítania. Podľa mňa dĺžka nie je až tak dôležitá, ako to, ako si dokážete zorganizovať čas. Preto nikoho z vás nenútim, aby si ju prečítal na jeden pokus. Pokojne si poviedku rozdeľte na viac častí – dve či tri – a každý deň, keď si nájdete čas, si prečítajte jednu. Píšem to totiž pre vás. Sila s vami.

***

„Nezáleží na tom, koľko máš, pretože vždy chceš mať viac.“

990 rokov pred bitkou o Yavin; planetárny systém Matarri;

Narodil som sa, aby som zmenil vesmír a urobil prvé kroky k rovnováhe a mieru v ňom. Aby som staré neúčinné spôsoby nahradil novými, efektívnejšími, aby som otvoril oči slepým a navrátil sluch hluchým. Mal som ukončiť jednu éru a začať ďalšiu, v ktorej môj druh, moji učni, moji nasledovníci konečne vystúpia na vrchol a zasadnú na trón galaxie ako jej právoplatní vládcovia. Bol som k tomu predurčený.

Teraz stojím na začiatku novej epochy s vedomím, že to všetko som už dokázal a že som udal ten správny smer, po ktorom sa majú tí, čo prídu po mne, vydať. No nie som spokojný. Prečo by som mal byť?! Oplývam obrovskou mocou, ktorú si obyčajní smrteľníci ani nevedia predstaviť. Prečo by som mal teraz skončiť?! Je ešte toľko vecí, ktoré by som mohol dokázať! Nechcem byť len na začiatku novej éry, ale aj na jej konci! Chcem vidieť Republiku padnúť, Jediov vymrieť a zažiť ten pocit, keď sa mi celá galaxia pokloní! Sám chcem stáť za veľkým triumfom Sithov!

Volám sa Bane. Darth Bane. Som jedným z najmocnejších sithských lordov všetkých čias a túžba po moci ma úplne ovládla. Pretože nezáleží na tom, koľko máš, vždy budeš chcieť mať viac.

V minulosti sa mnoho Sithov pokúsilo podmaniť si galaxiu, väčšina z nich ale vo svojom poslaní zlyhala. Len pár výnimkám, ozajstným sithským majstrom, sa podarilo ku konečnému víťazstvu skutočne priblížiť. Niektorým z nich chýbalo naozaj málo na to, aby ovládli celú galaxiu, ani jeden však absolútny úspech nikdy nedosiahol. Napriek tomu bol každý z nich silnou osobnosťou a majstrovským užívateľom temnej strany Sily. Počas svojho života nazbierali veľkú moc a množstvo vedomostí či znalostí. Mnohé veľkolepé schopnosti, ktoré mali, už upadli do zabudnutia a vytratili sa. Ale nie všetky, pretože niektorí z týchto sithských pánov pred smrťou ukryli svoje tajomstvá do artefaktov či holokronov, ktoré sú teraz roztrúsené po celej galaxii. Nie je vôbec jednoduché ich nájsť, ale niekto, kto naozaj chce, to dokáže.

Niekto ako ja. Stojí ma to však veľa síl. Zbieram informácie o dávnych Sithoch od rôznych priekupníkov či historikov a navštevujem planéty, o ktorých viem, že boli so starými majstrami spojené. Veľakrát vychádzam zo svojho pátrania naprázdno, no nikdy sa tým nenechávam odradiť. Veľmi bažím po schopnostiach a moci, ktorú moji predchodcovia mali. Zároveň sa však aj chcem poučiť z chýb, ktoré urobili, pretože vďaka tomu budem môcť zabrániť tomu, aby som nejaké urobil ja. Väčšinou sú to práve chyby, ktoré človeka pripravia o všetko.

Pred nedávnom som sa dozvedel o jednom lordovi – v mojich zdrojoch sa jeho meno neuvádzalo -, ktorý kedysi vládol sithskému svetu Korribanu, odkiaľ údajne stovky rokov zápolil s Republikou o vládu nad galaxiou. Svoj boj však prehral a bol nútený utiecť do vyhnanstva na zaostalú planétu na Vnútornom okraji zvanú Matarri. Tam podriadil svojej vôli domorodé obyvateľstvo a do konca svojho života mu vládol.

Neviem, ako Matarri vyzerala v minulosti, no teraz je z nej nehostinné miesto. Ak tu niekedy žila nejaká civilizácia, tak ju už dávno pokorila príroda. Stojím na nástupnej rampe svojho raketoplánu, zatiaľ čo obrovské dažďové kvapky bubnujú na jeho strechu. Podľa údajov z navigačného počítača by v tejto časti planéty malo byť práve poludnie, no po slnku, ktoré by osvetľovalo široké pláne vôkol mňa, niet ani stopy. Čierne mraky pokrývajú celé nebo, uvaľujú krajinu do tmy a vypúšťajú na ďaleké pohoria elektrické výboje, nasledované hlasnými zahrmeniami. Vysokú trávu tiahnucu sa na všetky strany rozfukuje prudký vietor. Ten sa zároveň pohráva aj s dažďovými kvapkami a núti ich pri tom neustále meniť smer. Pohybujú sa viac horizontálne než kolmo a hoci som nástupnú rampu spustil len pred malým okamihom, podlaha mojej lodi sa už teraz leskne od nafŕkanej vody.

Môj zrak utkvie na starej zrúcanine nachádzajúcej sa neďaleko. Bežným okom je ťažko postrehnuteľná, pretože väčšina jej ruín je ukrytá vo vysokej tráve. To, čo vyčnieva nad ňou, je popraskané a zvetrané vetrom, takže zrúcanina pripomína len hromadu kamenia, s ktorou by si ju mohol obyčajný človek ľahko zmýliť.

Neboli to však oči, ktoré ma prinútili upriamiť k nej moju pozornosť. Vycítil som ju pomocou zmyslov, ktoré sú za hranicami bežného chápania. Pomocou tých, ktoré mi prepožičiava temná strana Sily.

Zrúcanina je epicentrom temnej energie, ktorá sa z nej v jemných vlnkách rozširuje do okolitého sveta.

Je ozvenou dávnej moci.

A priťahuje ma k sebe ako magnet.

„Zdá sa mi absurdné, že som sa ako malá sťažovala na počasie v pustatinách na Ambrii,“ ozve sa spoza mňa posmešný ženský hlas. Patrí mojej učeníčke Zannah. „Stará dobrá Ambria, začínaš mi chýbať...“ S rukami založenými na hrudi sa postaví vedľa mňa a uprie zrak na slabo viditeľnú zrúcaninu pred nami.

Kapucňa čierneho plášťa vrhá tieň na jej mladú tvár. Na prvý pohľad vyzerá krehko a nevinne... Dokonalá kamufláž toho, čo sa skrýva v jej vnútri. Baží po moci rovnako ako ja a je ochotná pre jej získanie urobiť čokoľvek. Temná strana v jej vnútri planie vlastným plameňom poháňaným hnevom, zlosťou a nenávisťou. Vďaka svojmu vzhľadu si už dokázala omotať okolo prsta nejedného vysokopostaveného republikového úradníka, z ktorého následne vytiahla cenné informácie. Veľmi dobre pozná svoje silné stránky a snaží sa ich čo najlepšie využiť pre dosiahnutie našich cieľov.

Zannah zíde po nástupnej rampe do zúriaceho lejaku a vyberie sa smerom k zrúcanine. Jej úlohou ako učeníčky je ísť predo mnou, pred svojím majstrom, pretože ak na nás číha nejaké nebezpečenstvo, najprv zasiahne ju. Keďže ja som zdrojom moci a studnicou našich vedomostí, je z hľadiska zachovanie sithského rádu môj život dôležitejší než ten jej. Učeník je postrádateľný, majster nie.

Zostupujem za mojou žiačkou do vysokej trávy, ktorá mi siaha až po ramená. Kráčame smerom k starej zrúcanine, pričom sa nám nohy zabárajú do hustého bahna.

Veľké dažďové kvapky tvrdo narážajú na moju šedo zlatú orbaliskovú zbroj, pokrývajúcu celé moje telo, rozprskávajú sa na nej a po hrubých vrúbkovaných plátoch s drobnými pichliačmi stekajú nadol. Neprenikne cez ňu ani kúsok vody. Vlastne je natoľko pevná, že sa cez ňu nedostane nič. Ani čepeľ svetelného meča.

Nenosím ju však dobrovoľne. Povrch zbroje totiž tvoria panciere drobných živočíchov: orbaliskov. Sú to paraziti, ktorí keď raz napadnú vaše telo, neexistuje moc, ktorou by ste sa ich zbavili. Živia sa temnou stranou Sily, kolujúcou v žilách ich hostiteľa. Tisíce týchto malých tvorov je teraz prisatých k mojej koži, ich panciere sú zrastené a vytvárajú obal, brnenie, ktorým si ma chránia. Temná strana je vo mne silná a oni si na nej hodujú. Je to dar i prekliatie zároveň, pretože aj napriek tomu, že ma ich nepreniknuteľné panciere v súbojoch so svetelnými mečmi stavajú do obrovskej výhody, ma obmedzujú v pohyblivosti a cuciaky prisaté k mojim žilám mi spôsobujú bolesť.

Táto nedobrovoľná zbroj je pre mňa tiež symbolom mojej vlastnej zraniteľnosti. Každý deň mi pripomína moje zlyhanie, keď som len na chvíľu uveril vo vlastnú všemocnosť, poľavil v pozornosti, a dovolil tak orbaliskom, aby ma napadli. Vďaka nej ostávam stále pozorný a vedomý si vlastnej smrteľnosti.

Čierny plášť mojej učeníčky predo mnou povieva vo vetre. Z vysokej trávy navôkol nás sledujú rozličné stvorenia. Nevidím ich, len cítim. Polo inteligentný život s vrodenou dravosťou a opatrnosťou. Skúmajú nás, hodnotia a prenasledujú. Ale neútočia, pretože nevedia, s kým majú tú česť, a inštinkty im radia vyčkávať. Keď však prídeme k zrúcanine, rozpŕchnu sa na všetky strany.

Starý chrám nie je vysoký. Jeho strecha je spadnutá, veže vyvalené v tráve a slabo šedé steny vyhladené od neustáleho pôsobenia prírodných živlov. Vchod do vnútra je neporušený, ako keby ho po celé tie roky podopierala nejaká tajomná energia.

Zannah vstupuje dnu prvá a ja kráčam tesne za ňou. Spolu s nami do vnútra fŕkajú dažďové kvapky, ktoré na zemi vytvárajú tenké prúdy vody tečúce smerom vpred. Moja učeníčka si zloží kapucňu a odhalí premočené blonďavé vlasy.

Jediné svetlo, ktoré osvetľuje temnú chodbu pred nami, je to, čo sem preniká spoza našich chrbtov. Prúdy vody na podlahe sa postupne rozširujú, ako sa k nim pridávajú ďalšie kvapôčky padajúce zo stropu či stekajúce po stenách. Čím prechádzame chodbou ďalej, tým je svetlo slabšie. My ho však nepotrebujeme. Orientujeme sa pomocou temnej strany Sily.

V jednej chvíli Zannah zastane, ľudským okom takmer nepostrehnuteľnou rýchlosťou odopne zo svojho opasku obojručný svetelný meč a v bojovej pozícii zapne jednu jeho karmínovo červenú čepeľ.

„Nie sme tu sami,“ povie mi.

Prikývnem a odvetím: „Teraz nám však nič nehrozí. Nebezpečenstvo sa nachádza ďaleko od nás, niekde hlboko v útrobách chrámu.“

Vycítila to o zlomok sekundy neskôr než ja.

Sila rezonuje zúrivosťou, hladom a očakávaním.

Prichádza to zdola.

Prichádza to z miesta, kde je temná strana najsilnejšia.

Z miesta, ktoré nás k sebe volá a kam musíme ísť.

Zannah pokračuje v ceste, svetelný meč však nevypína a jeho žiariaca čepeľ nám robí sprievodcu. Nedôveruje svojim inštinktom a svojim schopnostiam tak ako ja. Napriek tomu, že je mocná v Sile – musí byť, veď je mojou žiačkou –, sa toho ešte potrebuje veľa naučiť.

Ja a Zannah tvoríme celý sithský rád. Jeden majster, druhý učeň. Jeden moc stelesňuje, druhý po nej túži. Je to nový spôsob pojatia nášho rádu, spôsob, ktorý som vymyslel ja. V minulosti obývalo galaxiu naraz veľké množstvo sithských majstrov a učňov. No ani ten najväčší počet nikdy nedokázal pokoriť Republiku a ovládnuť galaxiu. Existencia veľkého množstva Sithov je totiž v rozpore s našimi najzákladnejšími presvedčeniami a zásadami!

Sith je sebecký, arogantný, egoistický a snaží sa nahrabať čo najviac moci len pre seba.

Chce ovládať a nie byť ovládaný! Preto sa v minulosti učeníci a majstri obracali proti iným učeníkom a majstrom. A tak miesto toho, aby sa sústredili na boj proti Republike, zvádzali malicherné súboje o moc medzi sebou, čím sa vzájomne oslabovali. Preto nikto z nich nikdy nebol úspešný a nikdy nedosiahol skutočné víťazstvo.

Tieto dni však už skončili. Priniesol som do nášho rádu novú víziu, nový poriadok. Prestaneme moc rozdeľovať medzi počty a skoncentrujeme ju medzi dvoch. Budeme sa skrývať v tých najtemnejších zákutiach galaxie, kde budeme vymýšľať svoje plány. Ukryjeme naše skutočné tváre a využijeme lesť a klam na dosiahnutie našich cieľov. Intrigy a manipulácie nahradia hrubú silu. Jedine tak môžeme konečne pokoriť galaxiu.

Ja ako majster prenášam svoje vedomosti na Zannah, zatiaľ čo ona mi slúži. Keď ju naučím všetko, čo viem, sama sa stane majsterkou. Po mojej smrti si nájde nového učňa a kolobeh bude pokračovať.

Ešte však nemám v pláne umrieť.

Pavúky, chrobáky a iné malé stvorenia pobehujúce po podlahe utekajú preč od červeného svetla meča a ukrývajú sa v štrbinách po krajoch chodby. Prichádzame na jej koniec, kde sa nachádza točité schodisko. Nezastavujeme, obaja vieme, kadiaľ máme ísť. Zostupujeme po pravej strane schodiska nadol a prúdy dažďovej vody z chodby stekajú spolu s nami. Keď už si myslím, že Zannah predo mnou stúpa z posledného schodu na podlahu, uvidím, ako jej noha prechádza skrz zdanlivú plochu a ponára sa do tekutiny. Spodná chodba ja čiastočne zaplavená dažďovou vodou. Na jej povrchu sa tvoria vlnky, od ktorých sa odráža jas karmínovej čepele.

Zannah sa do nej vnára stále viac a viac, nakoniec sa však hladina ustáli na hranici jej pásu. Nasledujem ju a až keď stojím na pevnej podlahe si uvedomím, že strop je tu nesmierne vysoko. Nezaoberám sa však tým a brodím sa vodou za mojou učeníčkou.

Po chvíli zastaneme. V ceste nám stojí vysoký durabetónový panel zatarasujúci celú chodbu. Ten ale nie je tým jediným, čo nás prinútilo zastaviť sa.

Za ním je totiž to, po čo sme prišli.

Cítim to.

A tiež-

Tiež na nás vo vnútri číha nebezpečenstvo. To, ktoré sme spozorovali už predtým. Za panelom sa nachádza čosi živé, veľké a-

Mocné. Nejaké monštrum. Je hladné, zúrivé a vie o nás.

Pripravuje sa a čaká.

Zannah sa postaví na pravú stranu chodby tesne pred panel a pozrie na mňa kútikom oka. Slová nie sú potreba, a tak len prikývnem. Odopnem z opasku zakrivenú rukoväť svojho svetelného meča, zažnem jeho krvavo červenú čepeľ a postavím sa vedľa mojej žiačky. Na to aby sme sa dohodli, ako budeme postupovať, nepotrebujeme spolu komunikovať bežným spôsobom. Už sme spolu podnikli veľké množstvo najrôznejších dobrodružstiev, vďaka ktorým sme dokonale zohratí. Za dlhé roky sme si spolu vybudovali v Sile puto, pomocou ktorého dokážeme konať ako jedna osoba. Ja vidím jej myšlienky, ona moje.

Sme totiž viac než len majster a učeník.

Sme tým.

Zannah pred sebou prudko trhne ľavou rukou a pomocou Sily vyrazí panel, ktorý sa následne preklopí dozadu a s hlasným špľachnutím dopadne do vody. Za ním sa nachádza široká tmavá miestnosť, ktorá je tiež čiastočne zaplavená, ale menej než chodba, v ktorej sme. Skôr však, ako sa hladina vody v oboch miestnostiach vyrovná, počujem zúrivé zavrčanie a cez vzniknutý otvor sa na mňa rúti tlama plná dlhých špicatých zubov. Nerozmýšľam a jednám. Zuby cvaknú naprázdno, pretože už ani ja, ani Zannah sa v tej chvíli v chodbe nenachádzame. Za pomoci temnej strany Sily a ťahu prelievajúcej sa vody rýchlo prekĺzneme – každý z inej strany – po bokoch obrovského monštra dnu do miestnosti.

Ja zastanem pri ľavej stene, Zannah pri pravej. Hladina vody sa nám zatiaľ ustáli na úrovni kolien. Obrovské dvojnohé monštrum, nachádzajúce sa medzi mnou a mojou učeníčkou, sa k nám otočí. V slabej žiari mečov rozoznávam hrubý hnedý pancier pokrývajúci jeho telo a dlhé ostne vyrastajúce z jeho chrbta a ramien. Viem, čo je zač. Spomínam si na zmienky v starých sithských textoch o príšerách, ktoré pred mnoho tisíckami rokov vyšľachtili mocní majstri z divokých rancorov.

Terentatekovia. Strážcovia hrobiek a tajomstiev. Vďaka sithskej mágii dokážu údajne upadnúť do hybernačného spánku aj na tisíc rokov a prebudiť sa až vtedy, keď sa blíži ich korisť.

Monštrum na sekundu strnie, ako by sa nevedelo rozhodnúť, či má najskôr zaútočiť na mňa, alebo na Zannah. Sekunda je pre nás viac než dosť.

Moja učeníčka vyskočí smerom k príšere, vo vzduchu zapne aj druhú čepeľ svojho obojručného meča a zaútočí. Terentatek sa k nej natočí, čo okamžite využijem ja. Skôr ako sa Zannah stretne s monštrom tvárou v tvár, sa dlhými skokmi po vode vyrútim na terentateka z druhej strany. Nechám moju túžbu po víťazstve, moju vášeň, nech mi roztiahne cievy a zaplní ich temnou stranou. Uchopím Silu a prinútim ju, nech ma urobí centrom vesmíru, cez ktoré prúdi všetka jej moc. Cítim sa nepremožiteľný.

Zannah dopadne pred terentateka a sekne svetelným mečom po jeho hlave. Monštrum sa červenej čepeli s ľahkosťou vyhne a tá len neškodne presviští vzduchom. To už sa ale na hruď mojej učeníčky rúti dlhý chvost, ktorý ju tvrdo zasiahne a odhodí preč.

Najnebezpečnejšia vec na terentatekoch nie sú ich dlhé pazúry, hrubý pancier, jedovaté zuby, ani svalnatý chvost, ale ich citlivosť na Silu. Hoci ju nedokážu využívať tak bravúrne ako ja a Zannah, sú vďaka nej schopní nahliadnuť do blízkej budúcnosti a vycítiť úmysly svojich protivníkov.

Doskočím k príšere z druhej strany a svetelným mečom zaútočím na pancierom nechránené miesto pod jeho ľavým ramenom. Som však príliš pomalý a energetická čepeľ mojej zbrane zastane na nastavených ramenných ostňoch, ktoré sú vďaka experimentom dávnych sithských čarodejníkov natoľko pevné, že nimi nič neprenikne. Tvor sa po mne okamžite rozoženie svojím dlhým chvostom. Rýchlo sa spamätám, pozdvihnem meč nad hlavu v útočnej pozícii piatej formy boja Djem So a seknem vpred. Chvost nenarazí do mňa, ale do červenej čepele, a keďže nie je pokrytý pancierom, stret s ňou ho rozdelí na dve časti. Terantatek zúrivo zavrčí a chňapne po mne svojou obrou pazúrovitou rukou. Vyskočím vysoko do vzduchu, saltom preletím ponad neho a dopadnem na druhej strane, kde sa moja učeníčka práve stavia na nohy.

Monštrum sa rýchlo otočí k nám, otvorí zubatú tlamu a vypľuje na nás spŕšku zeleného jedovatého slizu. Zannah sa okamžite postaví predo mňa a dvoma švihmi obojručným svetelným mečom zastaví každú kvapôčku jedu, ktorý sa po strete s energetickými čepeľami so zasyčaním vyparí.

Terentatek na nás vychrlí ďalšiu vlnu zeleného slizu, ten však neprenikne karmínovou stenou, ktorú rýchlo sa pohybujúci meč mojej žiačky vytvoril. Zannah je majsterkou tretej formy boja Soresu, ktorej základ tvoria krátke dynamické údery. Je to defenzívny štýl, ktorý sa na takéto situácie hodí dokonale.

Vo chvíli, keď čepeľ odparí posledné kvapky jedu a terentatek sa nadýchne k ďalšiemu útoku, vyskočím sponad Zannah a dopadnem pred zaskočeného tvora. Uhnem sa pazúrom pravej ruky, ktorou sa po mne rozoženie. Keď otvorí tlamu, aby na mňa vypľul jed, zabodnem mu priamo do nej čepeľ mojej zbrane. Z oranžových očí rázom vyprchá všetok život. Z otvorenej papule vytiahnem svetelný meč a obrovské telo sa zrúti do vody.

Vytesním zo svojej hlavy všetky myšlienky týkajúce sa predchádzajúceho boja a začnem sa sústrediť znovu na svoju úlohu. Otočím sa a posvietim si červenou čepeľou na priestor vôkol seba.

Slabé svetlo sa odrazí od vysokej ferobetónovej sochy sediacej v kamennom kresle na konci miestnosti. V rukách zviera žezlo, na hlave má položenú prilbu a v očných jamkách sa jej lesknú dva veľké žlté diamanty corusca, ktorých pohľad doslova cítim na svojej hrudi.

Pred sochou leží hrobka, ktorá je zdrojom všetkej temnoty na tejto planéte.

Zannah už kráča smerom k nej.

Rýchlo sa vyberiem za ňou, dostihnem ju a odstrčím na bok. Moja učeníčka na chvíľu stratí rovnováhu, no nespadne. Neprotestuje, pretože pozná svoje miesto.

Skloním sa nad hrobkou a pohybom ruky odsuniem jej horný kryt, ktorý následne dopadne do vody a rozlomí sa. Vo vnútri leží spráchnivená ľudská kostra zvierajúca vo svojich rukách hrubú čiernu knihu. Vezmem si ju, obzriem a otvorím. Keď na listoch flimsu uvidím úzke ladné písmo, pocítim záchvev vzrušenia. Je to písmo starých Sithov, sľubujúce ďalšie vedomosti, znalosti a schopnosti v temnej strane Sily. Ďalší krôčik v mojom veľkom pláne. Počujem, ako Zannah, nazerajúc ponad moje rameno, zatají dych.

Knihu rýchlo zabuchnem.

Čo sa v nej dozviem, ju raz naučím.

Možno.

„Odchádzame,“ poviem. Po chvíli nechávame za sebou hrobku, starý rozpadnutý chrám a aj planétu Matarri. Je čas vydať sa pátrať po ďalších cennostiach, ktoré nám temná strana zanechala.

Pretože nezáleží na tom, koľko máš, vždy budeš chcieť mať viac.